Na margo zasadnutia slovenského parlamentu.Čo sa ešte dá pokaziť páni politici?

Predvolebné mesiace sú v znamení neustálych sociálnych avšak nezaujímavých prílepkov ku platom,dôchodkom,ku zdravotníckym pomôckam, dopravným platbám a podobne. Všeobecne známe : vidíte občania ako sa vláda snaží aj z toho mála,čo nám rozpočet dovolí vám dať. Sociálne balíčky spolu zo súčasnými platmi a dôchodkami po sčítaní dosiahnu sumu neporovnateľne menšiu ako sú platy a dôchodky vo väčšine krajín EÚ. Prečo je to tak, na to by nám mohli odpovedať predstavitelia vlád od roku 1990, 1998, až do roku 2018. Ak by to aj vedeli určite by si to nepriznali.                                                                                                                            Od roku 1990 presnejšie od začiatku vlády Vladimíra Mečiara a počas jeho vládnutia sa diali na Slovensku prapodivné veci v znamení vylepšenia životnej úrovne a slobody.Začala sa a pokračovala divoká privatizácia štátneho majetku,už vlastne kapitálu do rúk podnikavcov, zlodejov.Takto štát pomali chudobnel, strácal kapitál, ktorý slováci aj počas ťažkých rokov podriadenosti ZSSR nadobudli. Spočiatku sa privatizovali menšie podniky, fabriky, neskôr niektoré strategické podniky. K tomu navyše pribudol ďalší fenomém kapitalizmu, vznikli na Slovensku mafie, ktoré sa tiež podielali na krádežiach štátneho kapitálu.Nemôžem používať výraz majetok keď už nadobudol  vlastnosti kapitálu. Tu došlo k veľkému ochudobňovaniu štátu,za pôsobenia rozbesneného Mečiara, ktorý videl len seba na naj vyššom poste.Dôsledku toho v nemalej miere aj k rozpadu ČSFR . Po ňom prišiel Miki Dzurinda v dobe kedy by sa dalo ešte určitú časť kapitálu zachrániť prostredníctvom reprivatizácie, čiže vrátenie kapitálu späť štátu. To Miki a jeho strana nedopustili a tak sa ochudobňovalo ďálej. Posledný v rade prišiel Robo Fico a ten už nemal čo privatizovať, iba sa aj so svojou stranou a blízkymi ľuďmi podriadiť už pevnému oligarchiadu.                                                                                                                              Na záver.Všetky tri vlády nedokázali riadiť štát v podmienkach kapitalizmu. Mečiar, Dzurinda nepochopili, že v kapitalistickom zriadení môže majetok ostať v rukách štátu, tak ako je to u mnohých štátov EÚ. Preto sa dá povedať, že našu chudobu,presnejšie povedané nízke HDP, „čo je ročný príjem štátu,/  ktorý zabezpečuje životnú úroveň, zapríčinili vlády.