Trpká spomienka na Alexandra Dubčeka z pohľadu záporného vzťahu k V. Mečiarovi, ktorý zničil jeho idey o Slovensku a nakoniec aj jeho samého.                                                                                V júni 1992 vyhralo HZDS voľby a Mečiar sa dostal do kresla predsedu vlády. Tým sa začali Mečiarové politicko ekonomické exesi. Dokázal využiť svoje právomoci štátnika pre zvýhodnenie svojich priaznivcov na rôznych postoch v spoločnosti. Je pravda,že dokázal svojou primitívnou charizmou ovládať myslenie ľudí s menšími politickými znalosťami.Boli to predovšetkým starší ľudia ktorí v ňom videli chápavého  otca národa, ktorý jediný dokáže viesť Slovensko. Na tejto kvázi ľudovej vlne sa niesla jeho politická kultúra. Jeho stúpenci nevideli, alebo nechceli vidieť skutočné Mečiarove konanie. Odpúšťali mu aj jeho diletanske spôsoby realizácie malej ako aj veľkej privatizácie. Veď sa nazývali divokými privatizáciami. Tieto v rozhodujúcej miere oslabili slovenské hospodárstvo. Fabriky,firmy,nemovitosti,pozemky,prevádzky rôzneho druhu prešli do súkromných rúk jeho nohsledov. Boli to veľké rany do života Slovenska. To mu nemôžu slovenskí ľudia zabudnúť.        5. novembra pri 25 výročí tragickej smrti A.Dubčeka skutočného otca slovenského národa, chcem pripomenúť Mečiarove činy. Dubček stál Mečiarovi v ceste za mocou a kariérou. Neverím, že tragická smrť A.Dubčeka bola náhoda. 

V roku 1995, teda 3 roky po smrti A.Dubčeka sa konal únos syna prezidenta Kováča Mečiarovho politického nepriateľa, tiež náhoda? Následne v roku 1996 došlo k tragickej smrti Remiaša tiež náhoda? Veľa vedel o možnej vražde A. Dubčeka a únose Kováča ml. 

V tom istom roku sa podarilo Mečiarovi cez ministra vnútra zrušiť referendum o vstupe do NATO ako aj o priamej voľbe prezidenta a snažil sa zablokovať cestu Slovenska do EÚ.

Následne v roku 1997 Mečiar neúspešne absolvoval prezidentské voľby.

Pochopil, že už bolo dosť náhod v súvislosti s úmrtiami a preto v roku 1998 vyhlásil ako zastupujúci premier prezidenta amnestie pre všetkých učastníkov únosu. Zabudol vyhlásiť však amnestiu aj  pre ľudí možných vinníkov v smrti A. Dubčeka.

V rokoch 1999 a 2004 prehral boj o prezidenta v priamej voľbe s Schusterom a Gašparovičom.   

Tu končia Mečiarove politické lapsusy spojené zo stratou dôvery väčšiny slovenskej populácie a odišiel do „zasluženého „dôchodku. Preto musel zomrieť A. Dubček?