Láska sa rýchlo minula a ostalo nám len vydržať. Držíme už 27 rokov a čo vlastne držíme? Všeobecne povedané ústa a krok. Kto to drží? No predsa tí, ktorí stáli pod tribúnami opití eufóriou lásky porozumenia, vzájomnej dôvery a nádeje v lepšie časy. Niet časomiery, ktorá by dokázala zaznamenať kedy a akým tempom sa sa rozsypali sny podtribúnovej väčšiny. Sľub „vydržať“ a čakať na sľúbené lepšie časy, je už dávno realitou šedej nič nehovoriacej bezvýznamnej väčšiny. Tej, ktorá je materiálnou a spoločenskou základňou jedincov a malých skupín odtrhutých od spoločných sľubov. Tých,ktorí dokázali ísť vlastnou cestou, nepozerať sa doprava, doľava, nevidieť spoločné problémy, len ísť cestou mnohokrát mimo zákonnou. Tak vzniklo podhubie pre vytvorenie akejsi spoločenskej elity založenej predovšetkým na princípoch oddiferencovania sa od plebsu. Princípmi sa jednoznačne stali bohatstvo   spoločenské a politické postavenie.Čo ostalo plebsu? Spoločensky veľmi dôležitá úloha- voliť a vydržať. Slovensko má historicky politickú smolu. Má vo svojom evolučnom vývoji v podstate len dve osobnosti svetového formátu: Ľudovíta Štúra  a Alexandra Dubčeka a to nestačí. Tí, čo sa sami pasovali za vodcov ľudu a nechali sa tak nazývať sú len ukážkou zneužitia politickej popularity. Skutočné osobnosti vidia svoje poslanie predovšetkým v budovaní blaha celej spoločnosti bez rozdielu. Súčasné osobnosti Slovenska sa ničím nelíšia od všetkých ostatných v Európe, vo svete, česť výnimkám. Prečo tu treba niečo meniť? Veď ukazovatele postavenia Slovenska sú prijateľné, v porovnaní z predchádzajúcimi. Vždy sme však na chvoste, ale máme to čo sme nemali. Otázka znie však, nemáme to čo by sme mohli mať. To by sa muselo naše oligarchické zriadenie, ako hovorí Donald Trump, the establishment zmeniť na priamu demokraciu.