Nemecko ako porazená krajina v II. svetovej vojne musela podpísať kapitulačnú zmluvu s víťaznými krajinami. Jedným z bodov tejto listiny je, že Nemecko v budúcnosti nebude vojensky zasahovať mimo svojich hraníc. To znamená, že nebude sa podieľať na žiadnych vojenských intervenciach ani v kooperácii s inými štátmi. Nemecko túto dohodu striktne dodržiava a nepodieľa sa na žiadnych vojenských misiách. Čo je neetické z hľadiska spomínanej zmluvy sú dodávky zbraní a vojenskej techniky do iných krajín. Humánne sú dodávky potravín, zdravotného materiálu a pomoci. Tieto zahraničné aktivity Nemecko priznáva, no nie sú jediné. Nemecko s mentalitou vládnucej rasy musí napĺňať svoje ambície a pritom neporušiť spomínanú dohodu. Na túto úlohu muselo získať osobnosť, ktorá spĺňa požiadavky na úspešnú realizáciu plánu. Touto osobou sa stala Merkelová, oddaná národovkyňa, nositeľka árijskych znakov a predovšetkým dôsledná vykonávateľka stanovených cieľov.                   Aké sú to ciele? Už spomínaná nemecká mentalita spočíva v predurčení tohto národa vládnuť, mať svojich otrokov. Tieto ciele sa nedali v súčasnosti naplniť v rámci Európy a preto vznikol plán. Keď si Nemecko nemôže získať otrokov intervenciou v zahraničí, tak otroci musia prísť do Nemecka. Tak vznikol africko-arabský exodus.               Merkelová a jej živitelia nepočítali s obrovskými  skupinami utečencov, budúcich otrokov. Otrokov, ktorí majú ine ciele ako byť otrokmi. Tieto ciele prehliadli viaceré európske krajiny, menej však krajiny Beneluxu a samotný Brusel. Briti svoj postoj vyjadrili Brexitom. Ostatné krajiny EÚ s exitom nepočítajú. Exodus nie je jediným problémom EÚ. Bratislavské predsedníctvo má čo riešiť.