To čo sa udialo počas dvadsiatich rokov v justícii je možné nazvať zmesou neskúsenosti pri tvorbe jej systému a s postupnými špekulatívnymi prvkami         jedincov. Práve oni boli tými „skúsenými“ tvorcami dnes už jasne vykrištalizo- vavaným rodinkárstvom na postoch sudcov, prokurátov na rôznych stupňoch. Konkrétne dôkazy by mohli podať len niektorí z nich ak by sa im rozsvietilo svetlo vlastného svedomia. Pretože tento systém je tak zabetónovaný a každý iný kto by ho chcel analyzovať resp. snažiť podstatne zmeniť by musel veľmi vysoko rúbať. Až tak vysoko, že by on sám sa stal obeťou tejto očisty. Zdá sa, že zvolenie v úzkom kruhu zainteresovaných, do funkcii Jany Bajankovej za predsedníčku súdnej rady a Daniely Švecovej  za predsedníčku Najvyššieho súdu sú len kozmetické úpravy a nie systémové zmeny. Ťažko si je prestaviť ako tieto dve dámy,napriek všetkým ich skúsenostiam by dokázali zmeniť celý súdny systém a uviesť ho do polohy skutočnej demokracie. Už teraz si viem predstaviť najvyšší odpor a pobúrenie v justičnej obci nad voľbou sudcov a prokurátorov občanmi. Mám na mysli priamu voľbu občanmi sudcov a prokurátorov ako aj ich   predsedov na úrovni okresov a krajov. Z nich prezident,ktorý bol taktiež volený     priamo, môže menovať predsedov súdnej rady, špeciálneho súdu, ústavného súdu ako aj najvyššieho súdu. Takýto postup nie je neobvyklý vo vyspelých demokraciách. Spôsob konzultácie s odbornou verejnosťou si zvolí sám prezident.