Ako bývalý stredoškolský pedagóg musím konštatovať,že školstvo zažíva najhoršie časy vo svojej histórii. Je takmer neuveriteľné,ako naši poprední štátni predstavitelia s bohorovnou názorovou jednotou sa vyjadrujú o vzdelaní ako najvyššej potrebe pre budúcnosť našej krajiny. No napriek tomu je školstvo znovu popoluškou spoločnosti. Nedostatok financií v štátnom rozpočte sa stáva znovu otázkou šetrenia na úkor školstva. MŠ problém menšieho počtu žiakov rieši metodikou patriacou do 19-ho storočia.Prepúšťaním učiteľov, zlučovaním tried,škôl, rušením škôl. Všetky tieto opatrenia prinášajú problémy nielen učiteľom,ale aj rodičom a predovšetkým deťom. V tom vidí MŠ iba sekundárny problém, v podstate je to problém vyplývajúci z nedostatku financií,ktoré nedokáže zabezpečiť.Nehovoriac o finančnom ohodnotení pedagógov, z ktorého vyplýva aj ich spoločenské ohodnotenie a celkový prístup k pedagogickej práci. Zo svojho dlhodobého pôsobenia viem,že učiteľ na ktoromkoľvek stupni škôl v minulosti nikdy nebol adekvátne zhodnotený,ale v súčasnosti je dehonestovaný. Zdá sa,že práve tí,ktorí o nich rozhodujú,boli ich nie veľmi vydarení žiaci.S poľutovaním konštatujem,že súčasný minister školstva nie je osobnosťou ktorá by mala priviesť školstvo na piedestál, ktorý mu historicky patrí.Písať o tom, aby sa naša vláda a zodpovední jej predstavitelia poobzerali po okolitých štátoch na akom stupni majú školstvo, mi pripadá naivné. Už som síce písal o tom, ako bol náš minister sa učiť vo Fínsku ktoré svojho času preberalo náš školský systém a dokázalo ho prispô- sobiť novým podmienkam vývoja. Fíni sa museli asi diviť, ale čo už.