Ak má byť futbal ako športová kolektívna hra patriť medzi ostatné telovýchovné a športové aktivity v rámci celonárodnej telesnej kultúry,len za cenu policajného dozoru,tak svoj zmysel už stratil. Z hľadiska psychológie športu všetky športové disciplíny, či už kolektívne hry, alebo individuálne športy majú okrem súťaživosti       a dosahovania čo najlepších výkonov, byť aj fenoménom uspokojenia zážitkov našej športovej populácie. Futbal ako taký, so všetkými účastníkmi túto úlohu plní len z polovice. Na nej sa predovšetkým podieľajú hráči a časť funkcionárov.             Druhú polovicu tvoria fankluby jednotlivých športových klubov,predovšetkým sú to oni čo kazia dobré meno a vôbec zmysel futbalu. Spočiatku to boli jedinci čo sa potrebovali zviditeľniť, dnes sú to už veľké skupiny, čo ničia zariadenie štadiónov,   autá a obchody. Píšem o futbale,predovšetkým práve preto,že to bol jeden z najmasovejších a najoblúbenejších kolektívnych športov,no jeho  príklad môžu nasledovať aj ďalšie. Môže sa vybrať otec s malým synom na futbalovú tribúnu, keď nevie kedy tam začne bitka?                                                                               Čo motivuje týchto vagabundov k ich konaniu? Sú pudy vybíjať svoju energiu?         Sú to nezdravé prejavy umelo vytvorenej nenávisti voči čomukoľvek čo nie je         jeho, ich vlastníctvo? Je to reakcia na sociálnu situáciu v ktorej sa spolčení jedinci nachádzajú? V každom prípade je to celospoločenský problém. Nezabudnuteľný je aj fakt, že je to dovoz zo západných krajín.