Medzi týmito rokmi je rozdiel len vo svetových stranách z hľadiska ich príchodu.

V roku 1968 k nám vtrhli z východu naši osloboditelia a s nimi prišla aj nesloboda, totalita, brutalita   a nezlomná moc tých najsilnejších. Pravda sa kdesi stratila,nevedno kam. Nastúpila pravda boľševickej strany, nazývanej KSČ. Tá platila všade a vždy, zvlášť keď ju vyslovil ten pravý člen strany. Čím bol vyššie postavený tým bola jeho pravda pravdivejšia. Ľudské práva boli stanovené smernicami vládnucej strany. Akýkoľvek slovný, alebo písaný prejav mohol byť len v zmysle stratégie KSČ. Ľudia sa báli hovoriť to čo si v skutočnosti mysleli a preto úprimnosť bola len výsadou rodinného úzkeho kruhu. Trvalo to viac než dvadsať rokov. Nemohli sme sa dočkať,ale dočkali sme sa.

V roku 1989 k nám vtrhla konečne,ale zo západu, demokracia a s ňou vytúžená sloboda spolu s korupciou, kriminalitou, klientelizmom a slobodou prejavu. S každodennými vraždami, lúpežiami , vydieraním a znásilňovaním. Ako dôvažok aj  prejavy skutočnej“demokracie“gemblérstvo, biele kone, strach ľudí chodiť večer po ulici. Voľný predaj zbraní,prezumpcia neviny,nevymáhateľnosť práva a iné vymoženosti.                                                                                                                         Za výdobytky rokov totality po roku 1968 a výdobytky demokracie po roku 1989 naši starí otcovia nebojovali a neobetovali svoje životy. Tak vnímam v súčasnosti tupé ozveny SNP.