Počas existencie slovenskej parlamentnej demokracie sme zažili už niekoľko parlamentov.                       Každý bol iný, ale jedno mali spoločné.Dokázali zlomiť aj tých spravodlivo demokraticky mysliacich poslancov a postaviť ich do polohy  poslušných. Vzbúrenci a tých bol zanedbateľný počet, sa stali nezávislými avšak podplatiteľnými /nemuseli to byť práve peniaze/. Úspešná prevýchovná činnosť parla-   mentných klubov si vyslúžila toto „kremačné “ prirovnanie.                                                                                   Poslanecký sľub, ktorý zložili budúci poslanci pred zasadnutím do parlamentných lavíc určite neobsahuje slepú vernosť strane,ktorá ho do funkcie nominovala.Všetko to čo Ústava v ňom zahŕňa sa výsostne dotýka Slovenskej republiky a žiadne stranícke povinnosti neobsahuje.                                                             Bohapusté politikárčenie poslancov na vrub občanov,ktorí ich tam svojou voľbou nepriamo dostali /cez občanmi neovplyvniteľnú nomináciu členov strany na kandidátnych listinách/ je len prejavom akejsi vďačnosti strane. Predovšetkým za platy.materiálne a iné výhody, dokážu bez akéhokoľvek svojho vlastného presvedčenia, bez využitia svojich rozumových schopností/v prípade, že nimi disponujú/ hlasovať podľa diktátu strany.Ak hovoríme o demokracii v našej spoločnosti,tak diktát strany pre niektorých jej členov je v značnom rozpore s ňou. Je evidentným prejavom totalitného konania. Aby to nevyznievalo totalitne, tak tento postup poslancov sa nazýva plnením programu strany. Ide však o to,či program strany je dogma a nedá sa meniacimi podmienkami tiež adekvátne zmeniť.                                     Noví, zlvášť mladí poslanci,prišli do parlamentu s ambíciami pomôcť Slovensku,zmeniť zastaralé za nové a progresívne, no mechanizmus parlamentu ich pohltil, už sú v súkolí jeho systému.                                         Taktiež uskutočnenie tajnej voľby generálneho prokurátora  sa stane indikátorom charakteru poslancov celého parlamentu .                                                                                                                                                 Je možné považovať odstúpenie p. Čenteša z kandidatúry na generálneho prokurátora „z vlastného rozhodnutia“ za predzvesť obštrukcie? Nechce v skutočnosti ohroziť funkciu p. premiérky, bez ktorej si vládna koalícia nie je schopná obnoviť vládnu moc?