Táto príhoda sa stala na jednej strednej škole v nemenovanom okrese. Bola v pozornosti pre duálne vyučovanie okresnými a krajskými funkcionármi. Škola dosahovala veľmi dobré výsledky, čím sa hrdili predovšetkým spomínaní funkcionári. Ja som tam pracoval ako profesor telesnej výchovy a základov enviromentalistiky. Robil som tam navyše ešte predsedu komisie telesnej výchovy. V podstate sa mi darilo, bol som však zainteresovaný aj v mimo školskej činnosti. Učili so mnou ešte štyria kolegovia telocvikári z toho dve ženy. Nie všetci sa rovnako zapájali do poobedňajšej tréningovej práce. Napriek tomu výsledky na úrovni školských súťaží boli dobré. Je mi o tom ťažko písať, pretože ťažisko spočívalo na mne a jednom zapálenom kolegovi. Výsledky a pohybové schopnosti žiakov dosiahli úroveň s ktorou mohli súťažiť v celoštátnych súťažiach. Tým, že sme s mojim kolegom aj sami pretekali, tak sa nám podarilo aj našich študentov zapojiť do súťaží poriadaných športovými zväzmi. Postupne ako ich výkonnosť rástla s postupom do vyšších súťaží, stúpli aj finančné náklady pre miestny klub. Naše úspechy/relatívne/ s kolegom a výsledky študentov sa napodiv stali tŕňom v oku, vedeniu školy. Ako príklady, ktoré nás veľmi mrzeli uvediem v skratke. Víťazstvo v celoštátnej súťaží dorastencov v hádzanej bolo odmenené pohárom ktorý som doniesol riaditeľovi. On sa zmohol len nato:“ kde to už mám dávať, čo s tým“. Vyhrali sme celo republikové súťaže /ČSSR/ v odznaku zdatnosti a z toho dôvodu k nám prišla slovenská televízia urobiť zábery športovcov a aj všeobecne o výuke na škole. Keď som ich zaviedol riaditeľovi jeho reakcia bola nasledovná: „Ja som vás nevolal, prečo ste prišli“pričom boli dopredu oznámení. Postupne som pochopil, že keď niekto mimo školy príde tak sa poväčšine zastaví za niektorým z nás, toho asi škrelo. Nebola to naša vina. V takom ovzduší sa všeličo dialo, napríklad to, že viac podrazov dostáva môj kolega ako ja. Dokonca som bol upozornený, aby som si na neho dával pozor. Nemal som prečo pracovali sme stále spolu ako inokedy. Stále sa hrnuli na neho rôzne ohovárania, začal som nad tým rozmýšľať, ale nič mi neprišlo na rozum prečo by som im uveril. Až to vyvrcholilo tým, že ho obvinili zo sexuálneho obťažovania študentiek, ktoré pod nepriamou hrozbou ohrozenia úspešnej maturity, zo žalujúcej strany, potvrdili. Preto píšem žalujúcej strany, lebo celý prípad vyšetrovala kriminálka. Udialo sa to tesne po prevzatí spoločného vyznamenania jeho a mňa za reprezentáciu a trénerskú prácu. Teraz už to bolo jasné,že ide o závisť, ale koho,riaditeľa, alebo koho? Kolegov som z toho automaticky vylúčil. Našťastie sa môj kolega odvolal a ja som si povedal, že to nenechám len tak. Celý prípad som nahlásil na krajský výbor odboru školstva. Vyšli mi v ústrety a zložili sedem člennú porotu z krajských právnikov,ktorí celý prípad prešetrili a vyniesli rozhodnutie o krivom obvinení. Študentky sa priznali ku krivej výpovedi, neboli stíhané pre mladistvosť. Prípad bol aktuálny v 80– tich rokoch a odvtedy sa už nič podobného nestalo. Kolega si mohol vydýchnuť, ale bol stále v strehu, až do doby, keď sa podarilo prostredníctvom nášho bývalého študenta zistiť kto bol režisérom celého obviňovania a všetkých ostatných podrazov. Z hrôzou sme sa dozvedeli od spomínaného študenta, ktorý bol zamestnancom kriminálky a mal možnosť prístupu k obžalobám, že to bol kolegov najbližší priateľ. S tým s ktorým vyrastal, študoval a na koniec aj pracoval na spoločnom pracovisku. Bol pomocníkom ŠTB, týmto podlým činom si zachraňoval slobodu.
Prípad bol ukončený v roku 2000 v jeseni.
Na záver: Z toho prípadu nemôže byť žiadne poučenie, pretože sa nedá žiť a neveriť každému.