Svoj blog venujem všetkým učiteľom dôchodcom, ktorí nemali to šťastie byť príslušníkmi robotníckej triedy.
Reformovať školstvo bez zhodnotenia jeho historického vývoja, bez zdôvodnenia nedostatkov, chýb, ktoré boli jeho súčasťou priamo, alebo nepriamo, úmyselne, alebo neúmyselne vzniklé,je proces neúplný. Nenadväzovať na skúsenosti a nebyť vďační tým, ktorí sa učili na vlastných chybách pri budovaní školského systému, znamená že sa chyby budú opakovať, ako doteraz. Chcem sa venovať len jednej nezanedbateľnej zložky školského systému a to personálnej. Výchovno vzdelávací proces,ktorého účastníkmi sú učiteľ a žiak je z hľadiska ich vzájomných vzťahov už dostatočne zložitý, nie je však jediný. K nemu pristupujú vzťahy učiteľ rodičia a učiteľ a spoločnosť. Od roku 1989 sa práve vzťah učiteľ a spoločnosť reprezentovaná štátom stal nevyváženým. Spoločnosť prechádzala množstvom zmien. Taktiež aj v školstve prebiehali zmeny, nazývali ich demokratizujúcimi. Bohužial takmer všetky boli nevydarené. Najnevydarenejšie boli práve tie personálne. Dôkazom toho je už len to, že v období od roku 1989 sa vymenili 13 ministri školstva a to už hovorí o tom, že školstvo ostalo na chvoste vývoja resp. ide cestou späť. Ponovembrové vlády nedokázali zmeniť bolševické zákony týkajúce sa platov a z nich vypočitaných dôchodkov učiteľov, ktoré ostali po starom nižšie od robotníckych.Viem o čom píšem. Zažil som to na vlastnej koži.Môj dôchodok je o 200 Eu nižší než môjho bývaleho študenta člena robotníckej triedy s maturitou, nestačili mi ani dve vysoké školy.
Preto môžem povedať: Motivácia učiteľov končí pri súčasnom plate a predstave o dôchodku.