Áno, budem písať o Slovensku. Ťažko je uveriť tomu. že za dvadsaťpäť rokov systém zvaný parlamentná demokracia dokázala urobiť zo skromného, nie však hlúpeho národa stádo ľudí bez záujmu o svoju budúcnosť. Ľudia prestali veriť hodnotám o ktorých ich učili rodičia, škola a celá spoločnosť.Hierarchia kedysi vysoko postavených hodnôt sa rozsypala na márne kúsky, teda nie je čomu veriť. Hodnota kapitálu a jeho hromadenie do bohatstva jedincov sa dostala na najvyšší piedestál, ďaleko predstihla morálku, ľudskosť, humanitu,pochopenie a medziľudské vzťahy. Tieto sú nesystémovo nahradzované charitou rôznych nadácií, spoločností, jedincov,nie vždy nezištne. Sú to akési odrobinky šťastia zo stola bohatých. Do mnohých z nich sú vtiahnutí aj ľudia s nižších sociálnych skupín, aby to vyznelo ako celospoločenská spolupatričnosť bohatých a chudobných.Tretia stredná vrstva tá už dávno neexistuje. Tieto akcie majú svoje opodstatnenie vždy v celosvetových dňoch pripominajúcich úctu k určitým javom, ľuďom, alebo veciam.Sú to vždy len však pozlátky skutočnej reality. Cyklicky sa konajú v predvolebnom období. Príkladom môže byť cestovanie zadarmo pre mládež a seniorov aj keď vo vyradených vozňoch z Českej republiky. Ďalej úspešne ukončený príbeh o zvýšení platov učiteľov, nazvaný zvýšenie životnej úrovne. Úprava vianočných prídavkov pre dôchodcov, s nehoráznymi pripomienkami :“ Dôchodcovia svojimi dôchodkami najviac zaťažujú štátny rozpočet“. Sú to slová pána štátneho tajomníka min. soc. vecí Jozefa Buriana. Nečakal som takú veľkú hlúposť z úst vládneho činiteľa. Po takýchto výrokoch nemajú možnosť ľudia inak ako prestať sa zaujímať o život v tejto spoločnosti. V tomto prípade dôchodcovia, v ostatných všetci.