Dôkazy tohto tvrdenia sú reálne kontakty pacienta so zdravotníckym personálom, či už v ambulanciách, alebo v nemocničných zariadeniach. Tieto sú navonok z pohľadu pacienta, ako aj z pohľadu sestier resp. ošetrujúceho lekára vždy dobré. Rozhodujúca je však skutočnosť či je to pravda. Každá z týchto diametrálne odlišných skupín má tú svoju, čo je nesprávne, dokonca nezdravé pre túto oblasť života našej spoločnosti. Predovšetkým preto, že obidve skupiny majú spoločný cieľ- zdravie. Rovnováhu spokojnosti medzi týmito dvoma skupinami by mal zabezpečiť ústavný zákon, ktorý jednoznačne znie v zmysle bezplatnej zdravotnej starostlivosti pre všetkých občanov SR. Neobsahuje nezmyselný doplnok o meniacich sa životných podmienok populácie z hľadiska jej zdravotnej úrovne, ako aj materiálneho zabezpečenia. Skupine pacientov by malo stačiť finančné šetrenie prostredníctvom zdravotnej poisťovne. Lekári a sestry by mali byť odmeňovaní podľa vzdelanostnej,vedomostnej a skúsenostnej úrovne. Tak ako v zahraničí. Tento vládou neplnený ústavný zákon dáva možnosti lekárom,farma- ceutom rôznymi, mnohokrát aj mimo zákon, vyrovnávať si príjmové rozdiely s vyspelými krajinami. Kto je postihnutý v tomto konaní? Samozrejme ,že pacient. Pacient a jeho strach o záchranu svojho zdravia a života ho prinúti zaplatiť tak lekárom ako aj farmaceutom. Nech to stojí čo to stojí, za zdravie a život sa platiť musí aj sociálnom štáte. Strach je veľká hybná sila.