Charita sa môže chápať ako dôsledok tvorby bohatstva jedincov. Ak môžeme ľudí,ktorí začali konať dobročinné skutky,nazvať neoficiálnymi zakladateľmi charity, a netrpeli núdzou, neboli však bohatí. Ich ciele boli nezištné, nečakali žiadne zadosťučinenie, uznanie ani pochvaly.Charitu chápali ako pokus o zmiernenie sociálnych rozdielov medzi bohatými a chudobnými. Bola to vysoko humánna myšlienka. Prečo píšem bola, má svoje opodstatnenie.Historicky vývoj ľudskej spoločnosti mi dá za pravdu predovšetkým v tom,že pokrok ako jeho rozhodujúci hybný prvok, okrem iného rozdelil spoločnosť na sociálne skupiny.Do charity ako spoločenského fenoménu,ktorý do určitej miery zvýrazňuje celkovú priemernú životnú úroveň krajiny, sa môže zapojiť každý občan podľa svojich možnosti. Kladne je možné hodnotiť podujatia z ktorých výnos ide na konkrétne ciele sociálne odkázaných, organizované charitatívnymi organizáciami.Sú však podobne organizované firmami oligarchov,ktorí sa odrobinkami z ich bohatých stolov, chcú sa len zviditeľniť.Do očí bijúca je charita,ktorá má byť krycím manévrom našich popredných politických a vládnych činiteľov.Je predsa nepredstaviteľné, aby štátni, politicky nominovaní úradníci mali možnosť získavať príjmy z iných činnosti vykonávaných mimo svojej funkcie. Je vrcholom nemorálnosti uvádzať,že tieto mimofunkčné príjmy dávajú na charitu. Nepochopím to hlavne preto,že medzi nimi sú aj ľavičiarski, sociálne ladení ministri a poslanci.