Slovensko nepatrilo nikdy medzi bohaté krajiny. Dôvody boli jednak objektívne, ale aj subjektívne. Tie subjektívne spočívali predovšetkým v národnej mentalite nenáročnosti. Objektívne nám boli dané historickým vývojom malej krajiny vždy závislej od okolitých podstatne väčších krajín. Z toho vyplýva, že devízou Slovenska nebolo bohatstvo. Disponovali sme s však s ďaleko vyššou hodnotou a to s dodržiavaním morálnych, kresťanských a všeobecne humánnych princípov. Cesta nezastaviteľného pokroku na Slovensku zanechala určité stopy. Krajina, ktorá prechádzala od agreárneho hospodárstva prostredníctvom pomerne rýchlej industralizácie do priemyselného s pomocou okolitých krajín sa nestačila s novým stavom vyporiadať. Po prvej svetovej vojne sme sa stali súčasťou spoločného štátu s Čechmi. Nastalo obdobie tvrdého kapitalizmu, spojeného s celosvetovou hospodárskou krízou. Slováci hľadali pomoc v zahraničí, ktoré im malo pomôcť riešiť nezamestnanosť. Boli to ťažké časy pre nezamestnaných za hranicami ako aj pre v biede prežívajúce ich rodiny. Napriek tomu nebolo toľko zločinov, vražd, lúpeží, krádeží, zprenevier peňazí. Slováci sa vedeli vyrovnať aj s biedou plynúcou z nzamestnanosti. Prežili aj druhú svetovú vojnu a po nej štyridsať rokov komunistickej diktatúry zo strany nášho osloboditeľa ZSSR. Ani táto doba nepriniesla toľko morálnych defektov v porovnaní so súčasnosťou. Zažili sme politický systém ľudovej demokracie, neskôr sprzneného socializmu a ani tieto totalitné systémy nevyprodukovali súčasný amorálny stav. Prišiel rok 1989 a s ním demokracia a od vtedy sa slovenská krajina zmenila na krajinu v ktorej vládne bezbrehý klientelizmus, korupcia realizovaná rôznymi prostriedkami. Honba za botatstvom sa neštíti vraždiľ. lúpiť, klamať a zneužívať všetky možné účelné prostriedky na jeho dosiahnutie. V súvislosti s touto skutočnosťou mi prichádzajú na rozum slová britského predsedu vlády Winstna Churchila: “ Demokracia je nebezpečnejšia ako fašizmus, lebo je skrytá.“