To čo sa deje na Ukrajine nie je proces demokratizačnej očisty spoločnosti od nekalých praktík, na ktorú ma upozorniť vládu a s ňou spojených oligarchov. Tak, ako by to radi videli práve oni a mnohí prívrženci nepriamej demokracie. V skutočnosti od samého začiatku je to revolučný proces zmeny režimu. Je to boj o prechod na systém priamej demokracie,teda skutočnej vlády ľudu. Je to výbuch nevôle zbedačovaného a oklamaného ľudu, ktorý prešiel historicky ťažkými obdobiami svojho vývoja.Dokázal sa vyporiadať s územnou roztrieštenosťou, politickou ako aj etnickou podriadenosťou. Nehovoriac o Stalinovom násilnom pripojení do štátov Sovietskeho zväzu. Čo však najhoršie prežívali, bolo obetovanie Ukrajiny Stalinom, ktorý ju nechal Nemcom napospas. Pokiaľ Nemci plienili Ukrajinu on vyzbrojoval Červenú armádu z prevezených závodov za Ural. Prežili tvrdý Stalinov režim po druhej svetovej vojne. Po rozpade Sovietskeho zväzu začalo svitať na lepšie časy, ale nie dlho. Musela prísť oranžová revolúcia a odstrá- niť neduhy vyvíjajúcej sa demokracie, taktiež ako to dnes vidíme nedostatočne. Veľmi rýchlo sa zorientovali „noví demokrati“ a po- darilo sa im dostať krajinu do súčasného stavu. Teda do stavu z ktorého občania vidia jediné východisko- revojučný proces zmeny režimu. Búriť sa proti nedemokratickým postupom vlád je v súčas- nosti nie neobvyklý jav, ale postaviť sa s takým zápalom a s takým odhodlaním, aj za cenu ľudských obetí, dokáže len ľud krajiny tak ťažko skúšanej.