Sotva uplynuli dva roky a môj názor na politikov sa jednoznačne zmenil. Prestal som veriť,že medzi nimi sú výnimky,ktoré svojim konaním preukazujú svoju nezištnosť. Moje pozitívne myslenie v tejto oblasti sa zreálnilo a žiadne výnimky pre mňa neexistujú. Nepočetné množstvo zištných pochybení politikov na rôznej úrovni ma o tom presvedčilo. K samotnej diagnóze politik, by som uviedol nasledovné: Všetci politici disponujú spoločnými symptómami, ktoré vytvárajú súbory syndrómov, /“Múdra“ veta, však./, ktorých počet a významnosť závisí od výšky politického postavenia. Preto je politik diagnóza./môj názor/ Je humorný, ale v podstate by mal vystihovať pravdu.
Všeobecné spoločné symptómy sa prejavujú už v predvolebnom období, bez rozdielu kandidatúry, Všetci chcú vo voľbách úspešne obstáť a získať možnosti byť zištným politikom. Dôkazom toho sú predvolebné sľuby,o ktorých už vedia,že nebudú vôbec, alebo iba čiastočne splnené. Vedia o výhodách vyplývajúcich z ich politického postavenia. Taktiež vedia, že nie všetky ich konania budú „kóšer“, teda zhodné s morálkou a právom našej spoločnosti. S tým predsavzatím idú do politiky. Ako to inak ,ako choroba spoločnosti s diagnózou politik nazvať?Čo má chudák volič robiť? Čakajú nás blízke a vzdialenejšie voľby. Voliť, nevoliť? Vyjadriť nevôľu na margo prešľapov politikov, účasťou na organizovaných demonštráciach? Tieto akosi nikto neorganizuje, napriek tomu,že denno denne sme svedkami korupčných škandálov. Opozícia sa k ním bezzubo stavia a nič nekoná. Žeby to bola tichá, diagnózou politik, vyjadrená solidarita? Vystúpenie opozičných politikov v parlamente je vopred odkázané na neúspech. Je to len hra v zamení „každý chvíľku ťahá pílku“. Buďme trpezliví, aj na nás príde rad.