Nie všetky lúpeže,vraždy,zabitia, krádeže a vôbec priestupky voči zákonu sa dostanú do médií. Ak by sme ich pripočítali k tým medializovaným boli by sme veľmi prekvapení čo sa na Slovensku deje. Na to, aby sme mohli povedať,že nežijeme v bezpečnej krajine stačia aj tie publikované. Ak pracovníci ministerstva vnútra, spravodlivosti, nepočítajú aj s tými,ktoré nie sú im oznámené,tak sú diletanti v odbore bezpečnosti. Nehovoriac o radových policajtoch,ktorí sa vás opýtajú či neviete kto mohol priestupok ,alebo trestný čin urobiť. Ak sa im podarí vinníka zaistiť odovzdajú vyšetrovateľom.Vyšetrovatelia usvedčia, sudcovia mnoho krát prepustia zo smiešnych dôvodov, hneď, alebo po čase.Nezáleží na tom či je recidivista, lúpežný vrah,hlavná vec je, že má prístup k zaujímavým tiež dôkazom. Naša nedokonalá bezpečnosť nie je príčinou diletantského prístupu už spomínaných inštitúcií, ale v celkovom ponímaní demokracie ľuďmi,ktorí tieto činy robia. To,že k ich riešeniu pristupujú inštitúcie je tiež produktom zle pochopenej, alebo špekulatívne využitej demokracie. Návodom takej to pseudemokracie boli pred 20-mi rokmi páni minister vnútra a prezident spoločnej republiky, Pri spoločnej návšteve v Ilave prepustili niekoľko tisíc odsúdených za najväčšie trestné činy.Po tom to nastal rozmach trestnej činnosti na Slovensku. Nie sa teda prečo čudovať recidivistom, keď vedia ako to s nimi dopadne aj po zaistení.