Presne za mesiac vstúpime do volebných miestností s hlasovacím lístkom v rukách. Budeme mať však aj pocit,že držíme v rukách adekvátnu časť svojho osobného podielu na riadení vecí verejných? Nepristúpime k hlasovacej urne s myšlienkou. Splním si občiansku povinnosť aj tak sa pre mňa nič nezmení? Alebo,predsa? Veď sa vymení vládnúca garnitúra.Okolo seba a hlavne pri osobných stretnutiach počúvam rôzne názory. Treba ísť voliť a čo keď ten môj hlas môže rozhodnúť. Idem voliť, ale aj tak sa nič nezmení,ozval sa iný hlas.Vymenia si korytá a bude po voľbách. Vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá, Ruka ruku myje a my im svojimi hlasmi to len potvrdzujeme, že je to pravda.Sľuby sa sľubujú,blázni sa radujú. a pod.Treba však povedať: „Každý občan má svoje slobodné právo“.Môže ho uplatniť tým,že bude voliť stranami VYBRATÝCH kandidátov.Túto možnosť by som nazval partokratická anarchia.Je nám „demokraticky“ dovolené vybrať si štyroch kandidátov avšak len z jednej strany. To je tiež jeden z demokratických prvkov nášho jedno obvodového volebného systému. Tým sa napĺňa prvok poslaneckej anonymity,tak často kritizovaný občanmi. Parlament je vlastne „skrytá“ demokracia,o ktorej vieme, len že je to legislatívny orgán štátnej moci s veľkými právomocami poslancov vybavenými imunitou. Už však s menšou disciplínou osobnej účasti na spoločných zasadaniach.Zámerne som použil pojem „skrytá“demokracia,pretože zasadacia miestnosť v dobe konania spoločného zasadania vzbudzuje dojem prázdnoty, okrem predsedajúceho a niekoľko „neskrytých“ poslancov,ktorí tvoria reprezentačnú vzorku. Len na televíznych obrazovkách sa nám sem, tam, závisle od kameramana, objavia tváre „neskrytých“ poslancov. „Skrytí“a „neskrytí“ sa obmieňajú a preto je dosť ťažko si zapamätať kto je kto. Budeme radi ak nikto od nás nebude vyžadovať, že ktorý poslanec akú funkciu zastáva a nedajbože jeho interpelačnú aktivitu.Na strane druhej,ale to je už o inom,koho, okrem svojej strany, reprezentuje a ktorý obvod mu je „srdcu blízky.“To,nám však tieto voľby neukážu.