Realita ukazuje, že vysokoškolské vzdelanie nie je mnoho krát zárukou získania zamestnania. Napriek tomu, takmer 60% mladých ľudí študuje, alebo plánuje štúdium na vysokých školách /podľa prieskumu/. Týmto štúdiom sa snažia riešiť súčasne dva problémy. Pri dennom štúdiu sa minimálne päť rokov stane ich „zamestnávateľom“ štát. Po druhé, dúfajú, že vysokoškolský titul im umožní ľahšie sa zamestnať. Tieto dva problémy by nemuseli byť problémami keby… Školstvo,ktoré je mojou srdcovkou, sa vyvíjalo správnym smerom. Už viac než 20 rokov tzv. reformy deformujú školskú sústavu nezmyselnými zásahmi jej zaužívaného vývoja. Je samozrejmosťou, že jej vývoj sa musí prispôsobovať požiadavkám doby. Tak ako sa rozvíjajú jednotlivé odvetvia nášho hospodárstva, tak musí školstvo kopírovať tento vývoj v rámci ich potrieb. Najviac nezmyselných zmien zaznamenalo vysoké školstvo, tým, že na úkor kvality pribúdajú tzv. univerzity, ktorých absolventi ostávajú na úradoch práce. Načo nám je toľko politológov, analytikov, sociológov a vôbec sociálnych pracovníkov s vysokoškolskými diplomami? Bol by som neobjektívny, ak by som nespomenul aj nesprávne smerovanie základného a stredného školstva. Nie je to len záležitosťou štátu, ale hlavne a nezastupiteľne aj rodičov., ktorých úlohu vidím v riešení disciplíny ako základu celého výchovného procesu. Na záver: Štát a konkrétne MŠ rieši nie reálnu možnosť uplatnenia absolventov na trhu práce, ale zamestnanosť učiteľov na všetkých stupňoch škôl. Preto sa znižuje počet základných a stredných škôl zlučovaním, na strane druhej pribúdajú vysoké školy. Asi sa to „vyrovnáva“, ale na úkor čoho?