Tento článok v Pravde ma inšpiroval ku kontroverznejšiemu zamysleniu ako bol jeho obsah. Pripomenul mi určité fakty ,ktoré s odstupom času mi u asociovali možnosti vzniku nového režimu s novými politikmi v časovo nových podmienkach. Postavme si najskôr otázku. Čo sa zmenilo? Neuskutočnil sa 18. zjazd KSČ,ktorý mal urobiť zásadné zmeny vo vedení ešte stále vedúcej štátostrany. Špičky KSČ rezignovali nakoniec sami. Opozícii stačilo prstom postrčiť a režim by bol padol. No myšlienky disidentov a časti nového krídla komunistov boli úplne inde. Zatiaľ sa ešte stále obávali moci existujúceho režimu, no hlavne boli zameraní na to ako v novom režime prísť k bohatstvu, majetku, právnou cestou. Napokon sa zrodil zákon zákonov -reštitučný zákon. Boli mu „podriadené“všetky ostatné a museli ustúpiť jeho právnemu uplatneniu.Všetko čo bolo dovtedy národným majetkom si našlo svojho súkromného majiteľa. Tento zákon mal svoje pôsobenie pri likvidácií poľnohospodárskych družstiev a v súčasnosti znovu pri transformácii štátnych podnikov a inštitúcií ako sú nemocnice a iné sociálne zariadenia.To bolo, čo nemuselo a nemusí byť! Čo mohlo byť sa teraz javí ako fikcia.Skutočnosť je,že socializmus sa ako ideovo politicky systém porazil sám. To.že sa tak stane vedel Gorbačov už dávno keď začal perestrojku. Aktéri „nežnej“ boli len nástrojmi zákonitého procesu spoločenského vývoja. Boli tí, ktorí využili túto zákonitosť vo prospech nie len svoj, ale aj ďalších, ktorí boli v úzadí. Preto sa nachádzame tam kde sme. Vedel by som si predstaviť spoločnosť na báze kapitálu, ktorý by bol štátnym prostriedkom ekonomického rozvoja Slovenska na báze tržného mechanizmu. Tento by mali riadiť jednotlivé rezorty. Vidím aj možnosť existencie súkromného podnikania a jeho spoluprácu so štátom. Zabezpečiť samostatnosť potravinovej základne, na ktorú v rozhodujúcich komoditách máme. Je možné, že aj za takýchto politicko ekonomických podmienok, by mala EÚ o Slovensko záujem. Devízami tejto spoločnosti a súčasne jej zárukami by boli vnútorná politická a ekonomická stabilita, otvorená zahraničná politika a v nemalej miere geografická poloha. Prečo sa tak nestalo, všetci dobre vieme, že nie 17 november, ale jeho už spomínaní protagonisti to tak nechceli.