Sú slová piesne,ktorá znela spolu so štrngotom kľúčov, na námestiach slovenských miest. Dnes už len s nostalgiou spomíname na ilúzie, ktoré v nás vyvolali s predstavou šťastnej budúcnosti. Sotva dozneli jej tóny a utíchol štrngot kľúčov, prišla realita života v novej spoločnosti. Tej, ktorú hrdo nazývame demokratickou. Básnik by možno napísal :“ Z tmy vystúpili tiene a zahatali svetlo v srdciach ľudí“. Tak postupne mizne sľúbená láska, tak prestáva sa hovoriť pravda len. Sloboda, ktorá bola hlavným atribútom „Nežnej“ nadobudla trpkú príchuť. Prozaicky povedané.Je slobodný človek, ktorý chce a nemôže pracovať? Je slobodný človek, ktorý sa večer bojí chodiť sám po uliciach? Je slobodný človek, ktorý sa nemôže podieľať na riadení verejných vecí?S výnimkou jedného dňa keď sú voľby. S pravdou je to asi podobne. Pravdu má ten, kto má viac peňazí. Právo sa stalo fenoménom ťažkej vymožiteľnosti. Čo robiť, keď máme nedostatok lásky.,pravdy,práva a slobody rovnako pre všetkých? Vráťme sa späť do novembra 1989 a začnime znovu, možno sa nám to lepšie podarí.