Tento článoček venujem budúcim optimistom. Predpokladám, že ešte tento pojem ako realita zo života nevymizol. Zrýchlené tempo po sebe idúcich dní nedáva veľkú šancu na optimizmus, ktorý by sa mal prejaviť v vzájomnej komunikácii ľudí pri bežnom stretnutí. Nie len v amerických filmoch, kde si nájdu ľudia mini čas na rozhovor. Asi v takejto podobe :Ako sa máš ? Dobre vyzeráš.Zavolaj mi,môžme sa niekedy stretnúť. Odpoveď “ Mám sa OK. Ďakujem za to,že dobre vyzerám, aj ty dobre vyzeráš.Zavolám, stretneme sa. Cítite tam kúsok úprimnej empatie? Ja nie. No u nás je to ešte horšie. Príklad“ „Čau, ako?Nestíham, bežím. To vieš. Odpoveď „aj ja, čau“ Takto a podobne prebiehajú stretnutia aj priateľov. V pojmoch nestíham, bežím, nachádzam prvky nedostatočne premysleného programu dňa. Cieľavedomý človek aj s väčším objemom zadanej a zodpovednej práce, musí si vytvoriť rezervu aj na takéto možné stretnutia. Môžu nastať okolnosti, ktoré skutočne nedovolia sa zachovať optimisticky, ale musia byť ozaj len ojedinelé a nesmú sa stať rutinou. Myslím si. že aj psychológovia mi dajú za pravdu, že krátky úprimný rozhovor môže mať na pozitívne a teda aj čiastočne optimistickejšie myslenie, pozitívny vplyv.Nie je žiadne umenie urobiť zo seba cieleného,dovolenkou časove obmedzeného, optimistu. Tak tiež si myslím, že mi mnohí čitatelia a celkom oprávnene napíšu,že doba v ktorej žijeme nie je práve tou vhodnou dobou na vypracovávanie si optimizmu. Súhlasím, ale len do určitej miery. Ak by bola doba pre každého optimálna, optimizmus by nebolo treba nahradila by ho nuda. Optimizmus je vlastne nádej vo veselšom vydaní.