O toto prehlásenie klasika sa v plnom rozsahu opiera naša vláda. Kroky, ktoré sa chystá vykonať v oblasti sociálnej politiky sú toho viac než jasným dôkazom. Neprekvapivé sú ani vyjadrenia novodobých klasikov osvietených pseudo komunistickým sloganom “ ten kto nerobí, nech neje.“ Mám na mysli p. Kaníka a p. Nicholsonovú , ktorí však zabudli, že komunisti mali prehľad o tom, kto a kde robí, alebo nerobí a prečo. Taktiež vedeli kde býva, či je prihlásený na trvalý, alebo prechodný pobyt. To boli informácie, ktoré im zjednodušili kto si podporu, resp. akúkoľvek štátnu finančnú čiastku zaslúži koľko a prečo. Fakt, že tieto finančné čiastky boli v mnohých prípadoch neúmerné, ale to je už o inom. Platila nepísaná zásada z cudzieho krv netečie.Tobôž nie so spoločného národného majetku. Teraz,keď ho máme sprivatizovaný a štát sa podieľa v menších percentách na celkovom majetku Slovenska, je situácia podstatne iná. Zdalo by sa, že chudák štát nemá na výber. Nie je to však pravda. Vlády neboli doteraz schopné si urobiť poriadok v oblasti informácii a akýchkoľvek vedomostí o pobyte, migrácii a sociálnej situácii obyvateľov SR,. Ak by niekto tvrdil, že to nebolo a nie je tak, potom klame. Sčítanie obyvateľstva, ktoré sa v súčasnosti koná, je len nepodarenou fraškou sociálneho prieskumu. Identifikačný kód je len smiešnym priznaním nedokonalosti sčítacieho procesu. Slovensko sa takýmito postupmi stane najchudobneším avšak „najčestnejším“štátom.