Tento zásadný, maximálne polarizovaný rozdiel pojmov pochopila naša premiérka dosť neskoro. Až teraz začala politicky myslieť a dokonca aj konať.Bolo takmer neuveriteľné, že po voľbách v roku 2006, kedy dosiahla výborné volebné výsledky ešte ako nezávislá poslankyňa, nepochopila aké ciele majú s ňou Dzurinda a Mikloš. Skočila postupne na dve nastražené pasce. Prvou bolo prijatie ministerského kresla v ktorom mala vyčistiť Kaníkov chlieb v sociálnej oblasti. S touto zložitou situáciou sa v rámci daných možností v podstate seriózne vyporiadala, získala si uznanie a popularitu u občanov. Túto skutočnosť využil Dzurinda a nastražil druhú pascu. Aby sa jej zbavil ako konkurentky na predsedkyňu SDKÚ, tak ju navrhol za kandidátku nominovanú stranou SDKÚ na post prezidentky. Popularita, ktorú mala jej nestačila na dosiahnutie prezidenskeho kresla o čom dobre vedel aj Dzurinda a ponúkol jej členstvo v strane aj funkciu podpredsedkyne. Malo to byť „bolestné“ za nesplnené ciele. V roku 2010 pred voľbami použil jej popularitu na záchranu SDKÚ a konkrétne aj jeho nezdôvodnených korupčných kauz a navrhol ju za volebnú líderku. Podarilo sa to, čo málo kto čakal, vyhrali voľby aj keď s odretými ušami, pravicové strany na čele s SDKÚ z veľkej časti zásluhou Radičovej. Ako líderka tejto strany bola poverená prezidentom zostaviť vládu. V tom momente už prestávala byť rozhodujúcou osobnosťou politickeho života na Slovensku.Stala sa síce predsedkyňou vlády a podpredsedkyňou SDKÚ, stala sa však vazalom nekompromisných a bezohľadných politikov Dzurindu a Mikloša. Až posledné korupčné a klientelizmom zaváňajúce kauzy SDKÚ jej otvárajú oči do akej to spoločnosti ľudí sa dostala a to čo chcela pre Slovensko dobré urobiť už nikdy neurobí. Kto chce s vlkmi žiť musí s nimi vyť. A to nie je charita.